Festival Letectva
4. - 5. mája, Letisko Piešťany
 
title image

Je presnosť v letectve a pri lietaní dôležitá?

Zdanlivo nezmyselná otázka. Určite je presnosť pri lietaní veľmi dôležitá, len si to je treba neustále pripomínať a uvedomovať.

Ja sám som sa pri tejto otázke pozastavil v dobe celkom nedávnej, keď ma jeden z čitateľov článkov na našom webe cestou „nadriadeného“ upozornil na chybu v texte. Bol to článok o lietadle Spitfire a ja som pri jeho tvorbe mechanicky napísal, že bolo vyrobených celkom 2 500 kusov tohto skvelého stroja. Pravda je taká, že ich bolo vyrobených približne 20 300 kusov a teda, asi desať-násobne viac (ako správne upozornil čitateľ).

Najskôr som si povedal, že „no a čo, chybička se vloudila a keď nejde o život tak ide o h...o“, akosprávne konštatujú staré letecké „pravdy“.

V letectve však väčšinou o ten život skutočne ide a pre nepresnosti tu nie je veľa „miesta“. Veď si len zoberte, keby taký Zoltán Vereš chcel pri svojom nízkom prelete tak nejako „zaokrúhliť“ svoju výšku nad dráhou, ako by to asi aj mohlo dopadnúť. 

Preto si myslím, že je dôležité letcov a hlavne pilotov viesť od začiatku ich kariéry k presnosti a precíznosti. Keď sa vrátim do svojich leteckých začiatkov, tak sa mi v myšlienkach „vynoria“ hneď dvaja učitelia lietania, ktorí nám tu leteckú presnosť vštepovali a nič nám nedarovali. Vtedy boli aj náležite nepopulárni medzi nami-leteckými dorastencami.

Prvý bol major Masek na L-29 Delfín. Toho som ja osobne veľmi nezažil, ale pamätníci si určite spomenú ako „bazíroval“ na „kuličce a ručičce“ pri lietaní podľa prístrojov.

Druhý bol major Dušan Červeň a toho som teda spoznal, nakoľko bol mojim učiteľom lietania na L-39 Albatros. Už naše prvé osobné stretnutie hovorí samo za seba:

Bolo to „čerstvo“ po príchode do Jiskrových kasární v Košiciach, kde sme začínali s pozemnými prípravami pred začatím lietania na tomto type. Nás, asi dvadsať junákov sedelo v napätom očakávaní na učebni a čakali sme na príchod svojich učiteľov. Boli sme zadelení do skupiniek po dvoch až troch žiakov na jedného učiteľa lietania a tešili sme sa aký ten „náš“ bude borec a čo všetko nás vo vzduchu naučí. Veď na zemi je to len strata času. Vtedy sa otvorili dvere a vošiel major Červeň. Povedal len: „ Švacho, Šefl; moja skupinka ku mne“.Sadli sme si spoločne k jednému stolu, pán major (teda vtedy ešte súdruh major) vytiahol predpis a začal klásť otázky. Naši zvedaví spolužiaci nás obkolesili, ale to netrvalo dlho. Po otázke chcel po nás odpoveď a v priebehu piatich minút nám dokázal, že vieme úplné ..... (no veď viete asi čo). A keď sme mi dvaja „kmeňoví“ neodpovedali správne obracal sa s otázkami do „pléna“. O malú chvíľočku už pri nás nestál nikto a my dvaja sme boli vydaní Červeňovi napospas. Čo vám poviem; drvil nás koľko sa do nás zmestilo. Stresujúce pre mňa bolo hlavne to ako sa tváril - nepohol ani obrvou a zdalo sa, že je absolútne bez emócií. Aj v kabíne za letu to bolo veľmi podobné - monotónny hlas a neustále komentáre a opravovanie i tých najbanálnejších chybičiek v presnosti letových parametrov.

Raz sme leteli spolu navigačný let v malej výške. Za normálnych okolností veľmi príjemný let. Ale pod stresom a s majorom Červeňom som si ho veľmi neužíval. Vtedy bol nedostatok leteckých máp a tak sme mali povolené zakresľovať do jednej mapy dva navigačné lety. Správne mal byť každý inou farbou, ale pretože farebná ceruzka sa zle gumovala, tak som toto pravidlo porušil - a za letu aj oľutoval. Na jednom úseku trate som totiž plavne prešiel na inú trasu letu. Major Červeň bol pomerne dlho potichu, ale potom už nevydržal a položil mi otázku: „Tak čo Švacho, doveziete ma do tej Sniny?“To ma mohlo trocha varovať, ale ja som hrdo odpovedal:„Samozrejme súdruh major, doveziem.“Na to sa zo zadnej kabíny ozvalo: „No to iste. Leda tak na bicykli a po ceste. Dajte to sem nech Vám ukážem kde vlastne sme.“

Navigačný let som musel potom opakovať. Nuž, ak mám byť úprimný, nebolo to ani po prvýkrát ani naposledy. 

Neskoršie sa mi predsa len podarilo u majora Červeňa pozorovať aspoň taký maličký náznak emócie, keď sme spoločne pristáli na zablokované pravé kolo. Najskôr odletovali franforce gumy z pneumatiky a neskoršie to bolo i trocha iskier a ohníka, keď sme obrúsili disk. Šťastne sme to udržali na dráhe a keď sme vystúpili z kabíny, tak povedal, že sme to spoločne „ukočírovali“ a neviem, hádam mal aj priateľský pohľad.

Takže presnosť v letectve a pri lietaní - áno, áno a ešte raz áno. A budem si už dávať väčší pozor čo do tých článkov pre vás píšem.